reklama

Ako sa lámala Európa

Niektoré výročia alebo pamätné dni sú skvelou príležitosťou sledovať krížové pôsobenie národných mýtov v praxi. Do akej miery reflektujú tieto realitu a sú vôbec schopné dať správne odpovede na správne otázky?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Rok sa s rokom stretol a je to tu zasa. Predošlý víkend si Maďari pripomínali výročie Trianonskej mierovej zmluvy, čo je vždy skvelá príležitosť sledovať krížové pôsobenie národných mýtov v praxi. Na jednej strane môžeme zachytiť hromženie o nespravodlivom diktáte, krádeži územia, sprisahaní, atď. zatiaľ čo reakcia druhej strany je spravidla plná výrazov ako „môžu si za to sami“, „ násilná asimilácia“, „žalár národov“, plus mínus niekoľko invektív. Rétorika a argumentácie sú samozrejme na oboch stranách podmienené vlastnou národnou propagandou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Maďarsko bolo v skutočnosti ako suverénny štát uznané až v okamihu podpisu zmluvy a v zmluve stanovených hraniciach, takže mu de jure nikto nič nezobral, iba nedostalo to, čo požadovalo - teda celé územie Uhorska, bez ohľadu na to, že nikdy netvorili viac ako polovicu uhorského politického národa, ktorého existenciu sami zakotvili v uhorskej ústave. Na dôvažok bola príslušnosť dnešného Slovenska a Zakarpatska k Československu právne zakotvená už v Saintgermainskej mierovej zmluve z 10. septembra 1919, čiže ani mýtus o rozkúskovaní Uhorska v Trianone nie je na mieste, obzvlášť keď sa proces dezintegrácie Uhorska dovŕšil už na prelome rokov 1918/1919. Priznanie tohto by však znižovalo váhu tézy o mierovom diktáte na úroveň nezohľadnenia etnických hraníc na úkor Maďarov a mohlo dokonca navodiť otázku zodpovednosti politických síl, ktoré stáli v čele medzivojnového Maďarska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na slovenskej strane sa zasa javí všetko ako niečo úplne samozrejmé, ako keby voči tomu nikdy neexistovala žiadna alternatíva, hoci v skutočnosti bol vznik Československa po väčšinu vojny asi jeden z najmenej pravdepodobných variantov. Téza o „žalári národov“ si ani nezaslúži komentár a odvolávanie sa na národnostný útlak, hoci ide o reálny fakt, je v tomto kontexte iba alibizmus, lebo to nie je nevyhnutne dôvod na rozdelenie nejakej krajiny, obzvlášť keď je otvorená možnosť poslať väčšinu politických figúr Apponyiho razenia na zaslúžený odpočinok skrze postupné rozširovanie volebného práva, pred ktorým už ani maďarskí politici nemohli dlho unikať. A práve tomto videla perspektívy aj prevažná väčšina dobových slovenských politikov, keď im zrazu padla do lona možnosť rýchlo vyriešiť väčšinu problémov pripojením k formujúcemu sa Československu. No nebrali by ste to? Spojenectvo prinieslo so sebou výhody v podobe veľmi výhodne stanovených hraníc a rýchleho dobehnutia všetkého, čo dosiaľ pre prieťahy zo strany maďarských politických elít viazlo, no prinieslo so sebou množstvo propagandy, ktorá na nás ako nejaký zombík vyskakuje ešte aj dnes (podobne ako tá maďarská na Maďarov), keď už dôvody, pre ktoré vznikla, pominuli.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kde sa však tak náhle vzala táto príležitosť? Náš tradičný pohľad na vec je spravidla fixovaný na osoby, ktoré boli nositeľmi československej myšlienky, pričom je ich zápas sledovaný doslova krok za krokom až sa môže zdať, ako keby všetko stálo a padalo výlučne na týchto, nesporne často mimoriadnych, osobnostiach. Maďarský prístup k problematike je zasa zameraný na hľadanie vinníkov, ktorým by to bolo možné celé hodiť na krk. A nech už práve obvinia kohokoľvek, vždy je slabinou vysvetlenie, prečo práve konanie danej osoby spôsobilo to, čo spôsobilo.

Je zrejmé, že cez takéto provinčné pohľady na dezintegráciu Monarchie (a v rámci nej aj Uhorska) nemáme šancu pochopiť, aké procesy k tomu v skutočnosti viedli a či sa tomu dalo vyhnúť, alebo nie. Skúsme sa na to pozrieť z väčšieho odstupu. Keď sa odpútame od nášho regiónu zistíme, že rozpad Monarchie je súčasťou omnoho väčšieho a dlhodobejšieho procesu – nazvime to pokojne európskym megatrendom – prebiehajúceho zhruba v rokoch 1853-1945 (s prerušením v rokoch 1919 – 1933). O čo presne išlo? Ak sa pozrieme na mapu Európy po Viedenskom kongrese, teda v roku 1815, uvidíme ako sa naprieč dnešným Nemeckom a na Apeninskom polostrove tiahne zo severu na juh línia rozdrobených štátikov vzniknuvších na feudálnom princípe, kým územie východne od nich je rozdelené medzi trojicu veľkých ríš (Rakúske cisárstvo, Cárske Rusko a Osmanskú ríšu).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Po 1. svetovej vojne vyzerá táto časť Európy akoby sa prevrátila na ruby. Na západe sa sformovali na občianskych a nacionalistických princípoch Nemecko a Taliansko, zatiaľ čo východne od nich vznikol na území niekdajších mocností zlom tiahnuci od Grécka po Fínsko, plný mladých národných štátov. Navidomoči muselo dôjsť k niečomu dramatickému, ale k čomu presne? Odpoveď na túto hádanku je zdanlivo jednoduchá a priam sama sa núka – ide o dôsledok krízy mnohonárodných feudálnych mocností a vzostupu nacionalizmu. S takýmto vysvetlením sú však dva zásadné problémy. Je tu jednak otázka, či mohli byť spoločenské zmeny samé o sebe dostatočne silné, aby dokázali niečo také. Zo skúseností revolučných rokov 1830 a 1848/49 sa zdá, že tradičné mocnosti, združené vo Svätej aliancii, založenej práve na obranu proti takýmto zmenám, boli dostatočne silné na potlačenie akýchkoľvek pokusov o zmeny. Vznik samostatného Grécka by sme síce mohli pokladať za trhlinu na štíte a „nebezpečný“ precedens, ale k ničomu vážnejšiemu nedošlo. Ďalším problémom je otázka, ako mohla jedna a tá istá idea, teda nacionalizmus, pôsobiť natoľko rozdielne. Nemecký aj taliansky národ totiž boli iba rovnaké idealistické konštrukcie ako československý, juhoslovanský, alebo trebárs španielsky národ (teda súbory etník líšiacich sa historickým povedomím, kultúrou i jazykom, či dialektom). Dobrým príkladom sú obyvatelia Rakúska, z ktorých sa pod vplyvom nemeckého nacionalizmu stali najprv rakúski Nemci, aby sa pod tlakom politických procesov zmenili na Rakúšanov. Musíme teda nájsť niečo, čo nielen spustilo integračné procesy na území dnešného Nemecka a Talianska, ale zároveň znemožnilo stabilizáciu podobných útvarov na Balkáne a v Strednej Európe. Napríklad zásadnú zmenu rovnováhy síl v Európe, ktorú zjednotenie Talianska a Nemecka spôsobilo. Obzvlášť Nemecko začalo vyvíjať mimoriadne intenzívne aktivity na upevňovanie a rozširovanie svojich záujmov adekvátne svojej novonadobudnutej sile, čo je úplne samozrejmé správanie sa každého štátu. Obrazne si to môžeme prestaviť ako keď na ľavú stranu polystyrénovej dosky, premosťujúcej medzeru medzi dvoma stolmi, zrazu položíte závažie dostatočne ťažké na to, aby ju nakoniec prelomilo. Zlom vznikne napravo od závažia, približne v strede dosky.

Podnet k tejto zmene mocenskej rovnováhy dala slabosť Osmanskej ríše, ktorú sa snažili mocensky využiť Rusko, Británia (viď ich postup v gréckej otázke) a nakoniec aj Francúzsko. Zápas o vplyv vyústil do sporu o ochranu posvätných kresťanských miest, na čo si tradične činilo nárok Rusko, ale snažilo sa mu toto právo vyfúknuť Francúzsko. Ruská armáda teda v roku 1853 vyrazila do „svätej vojny“ za „práva kresťanov“ ale hlavne za zabezpečenie svojho prístupu do Stredozemného mora a vo vojne, známej dnes pod názvom Krymská, dostala na frak, čo prinieslo Rusku oslabenie jeho mocenského vplyvu a vnútornú krízu.

Parížska mierová zmluva z roku 1856 síce chránila Osmanskú ríšu pred ďalšou ruskou agresiou tým, že mu postavila do cesty autonómne Valašsko a Moldavsko (neskôr sa spojili do Rumunského kniežatstva), ako aj vyhlásením neutrality dunajskej delty a Čierného mora a z problému ochrany kresťanov urobila kolektívnu povinnosť európskych mocností, ale zároveň prispela k rozvratu dovtedajšieho systému rovnováhy v Európe. Rakúsko si totiž svojim postojom počas vojny znepriatelilo Rusko a tak stratilo kľúčového spojenca pre obranu svojich pozícií na Apeninskom polostrove a v zápase o dominanciu v Nemeckom spolku. Bezprostredným dôsledkom rakúskych porážok v rokoch 1859 a 1866 bolo zjednotenie Nemecka a Talianska. Ale Rakúsko utrpelo popri strate vplyvu v nemeckých krajinách a odstúpeniu najbohatších provincií v Talianskemu kráľovstvu aj inú fatálnu ujmu v podobe Rakúsko-Uhorského vyrovnania. Na prvý pohľad žiadny problém, no v skutočnosti išlo o akt, ktorý zamínoval akékoľvek možnosti vnútornej reformy Monarchie a tým aj potencionálné zvýšenie šancí na jej prežitie. Maďarské politické elity začali totiž svoju novozískanú moc zneužívať na to, aby zabránili komukoľvek inému dosiahnuť podobné postavenie, ako majú oni, a to ešte aj v neuhorských častiach Monarchie. To vyvolávalo zbytočnú zlú krv v rámci krajiny a čo je ešte dôležitejšie, pri svojich vnútropolitických zápasoch sa stále viac orientovali na Nemecko ako garanta ich práv, ak treba aj voči samotnému panovníkovi. Toto sa im nakoniec vypomstilo hádam ešte viac, ako zneužívanie moci voči nemaďarským národom a na brzdenie rozširovania volebného práva.

Začnime však sledovať, ako začal vznikať vyššie zmienený zlom, konkrétne jeho južná časť. Tento proces otvoril Bismarck, ktorý v snahe zabezpečiť pozície novovzniknutej Nemeckej ríše ako aj odvďačiť za nezasahovanie do procesu vzniku Nemecka, pomohol Rusku v roku 1871 anulovať nevýhodné články Parížskej mierovej zmluvy a následne sa zasadil o vytvorenie Spolku troch cisárov v roku 1873, ktorého členmi sa stali Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Rusko. Budapeštianskou konvenciou z roku 1877 sa Rusku znova uvoľnili ruky pre bojové operácie proti Osmanskej ríši výmenou za umožnenie Rakúsko-Uhorsku okupovať Bosnu a Hercegovinu a záväzok, že ruské vojská nevstúpia na srbské územie, kde práve spelo k porážke srbské povstanie.

Jej výsledkom bolo nakoniec ruské víťazstvo zavŕšené Sanstefanským mierom a vytvorenie Veľkého Bulharska. Týmto krokom si však vojnou vyčerpané Rusko takmer zavarilo na ďalšiu vojnu, keďže vytvorenie veľkého slovanského štátu bolo jasným porušením podmienok Rakúsko-Uhorskej neutrality a Británii sa nahrnula krv do hlavy pri pohľade, ako blízko sa Rusko dostalo k Bosporu. Bismarcovi sa ešte podarilo zachrániť situáciu usporiadaním Berlínskeho kongresu, kde bol Sanstefanský mier v zmysle už prv uzatvorených bilaterálnych dohôd Ruska s R-U Monarchiou a Britániou značne okresaný a z Bulharska sa stalo iba výrazne menšie autonómne kniežatstvo, ktoré úplnú nezávislosť získalo až v roku 1908. Bola uznaná nezávislosť Srbska, Rumunska a Čiernej Hory. V Rusku vyvolali výsledky kongresu rozhorčenie a rast protinemeckých nálad, napriek tomu, že si Rusko časť výdobytkov Sanstefanskej zmluvy udržalo, a zároveň vysvitlo, že Spolok troch cisárov je dlhodobo neudržateľným projektom práve pre konflikty záujmov na Balkáne a Rusko si to nezadržateľne zamierilo do tábora Dohody. Vznikla tiež vcelku paradoxná situácia, keď panovníci nových prorusky naladených krajín viedli spravidla buď pronemeckú, alebo prorakúsku politiku. To sa stalo osudným srbskej dynastii Obrenovičovcov, keď v roku 1903 došlo k zavraždeniu kráľovského páru a nástupu konkurenčnej dynastie Karađorđevićovcov. Srbsko sa tak zo spojenca stalo protivníkom Rakúsko-Uhorska. Keď v roku 1908 došlo v zoslabnutej Osmanskej ríši k mladotureckému prevratu Monarchia oficiálne anektovala okupovanú Bosnu a Hercegovinu, aby zabránila akejkoľvek možnosti jej pripojenia k Srbsku, čím by to získalo prístup k moru. Z rovnakých dôvodov presadila Monarchia po Prvej balkánskej vojne vznik nezávislého Albánska. Tým sa v podstate dokončila južná časť zlomu.

Vznik severnej časti zlomu už súvisí s vypuknutím 1. svetovej vojny. Už v prvých mesiacoch spustila propaganda Centrálnych mocností reči o oslobodení národov trpiacich pod ruským útlakom. Voči vlastnému obyvateľstvu i neutrálnym krajinám sa tak mohli prezentovať ušľachtilým vojnovým cieľom a zároveň s Ruskom nepriamo diskreditovať aj jeho spojencov. Podobne, ako svojho času Napoleon, sa aj oni primárne zamerali na Poľsko, hoci sami dlho nemali jasnú predstavu v akej podobe by ho chceli vytvoriť. Vznikla Poľská légia a na okupovanom území formálne 11. novembra 1916 aj bábkové Poľské kráľovstvo. V o niečo skromnejšej podobe sa začala formovať aj ukrajinská légia a riešil sa problém okupovaného územia Litvy, kde bolo nakoniec vyhlásené Litovské kráľovstvo. Avšak najväčším problémom stále ostávalo, ako vyradiť samotné Rusko z vojny. Najschodnejšou cestou sa javilo vyvolať vo vojnou vyčerpanom Rusku, kde došlo 8. marca 1917 k zvrhnutiu cárskeho režimu a vyhláseniu republiky, čo najväčší chaos. Za týmto účelom zorganizovali presun viacerých ruských radikálov, reprezentujúcich rôzne ideologické a politické smery, zo Švajčiarska do Ruska. Medzi nimi bol aj Vladimír Uljanov, nám známejší pod pseudonymom Lenin, vodca síce početne malého, ale o to agresívnejšieho zoskupenia, figurujúceho pod honosným názvom boľševici. Vďaka množstvu peňazí, ktoré Nemecko prelievalo do Ruska s využitím švédskeho bankového systému (Švédsko bolo síce formálne neutrálne, ale podporovalo aktivity Centrálnych mocností), boľševici zahltili Rusko množstvom periodík a propagačných materiálov. Rozvratná činnosť boľševikov mala nakoniec omnoho väčší dosah, ako bolo plánované, keďže s navracajúcimi sa vojnovými zajatcami prišla aj revolučná infekcia, ktorá urýchlila rozvrat v samotnom Nemecku a Rakúsko-Uhorsku. Nepredbiehajme však udalosti. Ešte pred tým došlo k dvom udalostiam, ktoré definitívne spečatili osud Rakúsko-Uhorskej monarchie. Prvou bolo podpísanie Brestlitovského mieru, v ktorom Nemecko presadilo vznik celého radu štátov od Lotyšska po Ukrajinu, čim sa dotvorila aj severná časť zlomu. Pre rozhorčené dohodové štáty tak padli posledné zábrany k realizácii vlastného národnooslobodzovacieho programu. Pomyselnou poslednou kvapkou bolo, keď cisár Wilhelm II. prinútil 11. mája 1918 v belgickom Spa cisára Karola I. k súhlasu s vytvorením hospodárskej a vojenskej únii s Nemeckom. Aj posledným zvyškom dohodových zástancov zachovania R-U Monarchie muselo byť jasné, že v povojnovej Európe so štátom, ktorý na striebornom podnose predá časť svojej suverenity ich úhlavnému nepriateľovi, počítať nemožno. Pri hľadaní alternatívneho riešenia sa mohli odpichnúť od návrhov a koncepcií, ktorými ich rôzne zoskupenie bombardovali prakticky od začiatku vojny. Jednou z takých bol aj návrh T. G. Masaryka na vytvorenie Československa, predložený britskému Ministerstvu zahraničných vecí ešte v roku 1915. Návrh postupne prešiel jednotlivými administratívnymi stupňami a nakoniec bol založený ad acta s poznámkou „V rozpore s britskými záujmami. Neodporúča sa.“ Británia sa v tom čase držala ešte tradičných schém, ktoré rátali s Monarchiou ako možným povojnovým spojencom v regióne, ktorého existencia zmarí ďalšie rozpínanie sa Nemecka. Z vojny sa ho zatiaľ pokúšali vyradiť zvyšovaním vojenského tlaku, keď sľúbili Taliansku a neskôr aj Rumunsku územné zisky v prípade, že vstúpia do vojny na ich strane. Tomuto ešte Monarchia s vypätím všetkých síl odolala, hlavne vďaka Nemeckej pomoci a časovými odstupmi medzi jednotlivými údermi. Ďalšia príležitosť prišla s nástupom cisára Karola I., ktorý začal sondovať po možnostiach, ako svoju krajinu vyviesť z vojny. Nemci jeho návrh na začatie mierových jednaní rovno zmietli zo stola a dohodové štáty po niekoľkých vágnych a nikam pokusoch (Karol zanovito odmietal uzavretie separátneho mieru) stratili trpezlivosť. Na dôvažok vypukla v apríli 1918 tzv. Sixtova aféra, keď francúzsky predseda vlády Clemenceau v reakcii na vyjadrenia R-U ministra zahraničných vecí Černína zverejnil jeden z Karlových listov, čo v konečnom dôsledku viedlo k udalostiam v Spa. Dohodové mocnosti následne začali zhodne presadzovať princíp sebaurčenia v maximálnom rozsahu a postupne došlo k uznaniu Československej národnej rady jednotlivými členmi Dohody a pozdvihnutiu vytvorenia Československa a Juhoslávie na vojnový cieľ.

Československá republika zdedila v povojnovom usporiadaní Európy rolu malej a demokratickej náhrady za Rakúsko-Uhorsko a spolu s ňou aj národnostnú otázku a politikov socializovaných za Monarchie (tak ako my politikov socializovaných za komunizmu). Na jednej strane malo brániť hospodársky silným pohraničným oblastiam, obývaným miliónmi Nemcov, k pripojeniu sa k Nemecku a na druhej strane pomáhať držať na uzde Maďarov, ktorých Dohoda považovala za prirodzených spojencov Nemcov. V Karpatskej kotline bol za týmto účelom vytvorený asymetrický systém, ktorého stabilita bola založená na tom, že všetci jeho účastníci sú teritoriálne uspokojení, takže nemajú dôvod vyhľadávať konflikty, až na jedného, ktorý je síce nespokojný, ale čokoľvek voči tomu vojensky podniknúť by sa rovnalo samovražde. Tento systém však mal v tomto období rovnakú vrodenú vadu ako na ktorej pohorel aj projekt Spoločnosti národov. Veľmoci neboli ochotné garantovať svoje dielo a ísť zaň hoci aj do konfliktu. Nechali, nech sa o seba stará samotné, ako vie. To je aj dôvod, prečo proces drobenia regiónu neskončil po „vojne, ktorá mala ukončiť všetky vojny“, ale pokračoval rovno do ďalšej kataklizmy. Pritom ešte pred svetovou hospodárskou krízou vyzeralo všetko nádejne. Došlo k sériám nových zmlúv, záruk a korekcií, ako aj k určitému francúzsko-nemeckému zbližovaniu. Nemecko malo dostatok prostriedkov nielen na splácanie reparácií, ale aj na hospodársky rast. Nemecký minister zahraničných vecí Gustav Stresemann napísal: „Prevažná väčšina Nemcov rozhodne podporuje taký mier, ako je tento.“ Poznajúc, čo sa stalo potom, si teraz čitateľ iste povie „No jasné, kécá!“, ale pravdou je, že podpora rôznych radikálov v Nemecku bola vtedy ešte relatívne nízka. Človeku priam prebehne hlavou, či by nezačala európska integrácia omnoho skôr, keby nedošlo k hospodárskej kríze, keby boli v čase krízy demokratické sily podporené aspoň čiastočnými úľavami v oblasti reparácií, ktoré by im pomohli s odratými ušami prestáť kritické obdobie (kríza skončila rok po nástupe Hitlera k moci, takže jemu sa už ľahko machrovalo). Po roku 1933 sa ukázalo, že ani Spoločnosť národov nemôže robiť viac, než protestovať, keď sú rad za radom jednotliví členovia likvidovaní Treťou ríšou alebo Sovietskym zväzom. Británia a Francúzsko si zasa mysleli, že rovnaký asymetrickým model, aký použili v Karpatskej kotline, bude fungovať a v prípade Československej krízy v roku 1938 a oni budú mať pokoj. Tentoraz však boli prekabátení a Nemecku už nič nestálo v ceste k realizácii ďalších plánov. Po likvidácii Československa vznikol Slovenský štát a Karpatská kotlina bola po likvidácii Trianoského systému symetricky destabilizovaná tak, aby s výsledkom nikto nebol spokojný a každý sa musel vtierať do priazne Nemecka, dúfajúc v nové hraničné korekcie. Kým sa podarilo nacistické besnenie zastaviť, stihlo ešte vtlačiť krvavú pečať do chorvátsko-srbských vzťahov likvidáciou Juhoslávie a vytvorení ustašovského Chorvátska.

Po roku 1945 došlo fakticky k rozdeleniu Nemecka na tri časti, z ktorých jedna pripadla Poľsku, z ďalšej vznikla Nemecká Demokratická Republika a zo zvyšku Nemecká Spolková Republika. Nemecko tak definitívne prestalo byť veľmocou a na tom už nič nezmenilo spojenie dvoch nemeckých štátov po páde Berlínskeho múru. Stalo sa súčasťou nového megatrendu – európskej integrácie. Procesy rozpadu ČSR, Juhoslávie a čiastočne aj ZSSR umožnila po rozmrazení politických a spoločenských pomerov spustiť reflexia na niekdajšiu štátnosť.

A keď už nakoniec padla reč o európskej integrácii, podľa všetkého bude mať tento megatrend podobné vedľajšie efekty prinajmenšom na postsovietsku oblasť, aký malo zjednotenie Nemecka na tú našu. Rozsah bude v mnohom záležať od toho, komu pripadla aká rola. Tak to už chodí...

Pavol Rusnák

Pavol Rusnák

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Vyštudoval som históriu - muzeológiu na Univerzite Konštantina Filozofa v Nitre. Zaoberám sa novšími dejinami, v posledných rokoch najmä obdobím 1. svetovej vojny. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu