Sme vo vojne s USA?

Autor: Pavol Rusnák | 1.1.2017 o 8:04 | Karma článku: 3,94 | Prečítané:  1037x

Prednedávnom sa v reakciách na správy o rusko-japonských jednaniach znova objavili vtipné otázky, či Slovensko už vlastne uzatvorilo mier s USA. Povedzme si teda, z čoho vznikol mýtus o neukončenej vojne a ako to vlastne celé je.

Mýtus vychádza z faktu, že ľudácky režim vojnového Slovenského štátu skutočne vyhlásil 12. decembra 1941 vojnu Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii. Ďalším pilierom mýtu je predpoklad, že vznikom Slovenskej republiky v roku 1993 došlo k obnove vojnovej slovenskej štátnosti so všetkým, čo s tým súvisí. Zoberme si napríklad vojnu, ktorú vyhlásila Čierna hora ako ruský spojenec v roku 1905 Japonsku a právne bola uzatvorená až v roku 2006, hneď ako došlo k obnove čiernohorskej štátnosti. Pokiaľ by bol tento predpoklad pravdivý, tak by sme samozrejme vznikom Slovenskej republiky mali zdediť aj všetky jej konflikty, keďže s ňou nikdy nikto žiadny mier neuzatváral.

Srandista by v tomto bode mohol povedať, že na to dané krajiny zabudli, alebo si dokonca vtedy ani nevšimli, že im nejaké Slovensko vypovedalo vojnu. Pragmatik zasa môže povedať, že USA ani Veľká Británia existenciu nejakého Slovenského štátu nikdy neuznali a tak mohli mať na háku, čo si kto vyhlasuje. Lenže čo potom krajiny, ktoré toho času Slovensko ako štát uznali a boli ním následne napadnuté (Poľsko, ZSSR). Tým, ktorý by za touto záhadou chceli hľadať právne kľučky, ako napríklad, že vojna nebola vypovedaná podľa zákona, rovno hovorím, že sú úplne vedľa.

Nebudem dlhšie napínať nedočkavých a rovno poviem to, čo už možno niektorí majú na jazyku, lebo to prv niekde počuli. Naša krajina nie je právnym nástupcom vojnového Slovenska a v roku 1993 k obnove ničoho nedošlo. Týmto prehlásením by mohol tento príspevok aj skončiť, ale pokiaľ Vás zaujíma, prečo je to tak, čítajte ďalej.

 

Po tom, ako bolo na Hitlerov nátlak 14. marca 1939 vyhlásené odtrhnutie sa Slovenska od Československa, nebolo síce objavenie sa nového útvaru prijaté svetom úplne bez výhrad, no zoznam krajín, ktoré ho uznali by aj tak mohlo mnoho samozvaných ľudových republík, ktorých vytváraním je taký typický postsovietsky priestor, iba tíško závidieť. Nakoniec  zdalo sa, že Československo zaniklo. Kľúčové je slovíčko, zdalo sa. Lebo československí veľvyslanci v mnohých krajinách, ako aj vojaci, ktorí prešli na územie susedných štátov, neakceptovali daný stav a do ich čela sa nakoniec postavil Eduard Beneš. Ich cieľom bolo anulovanie Mníchovskej dohody a dokonca uznania právnej kontinuity exilovej vlády s Prvou republikou. Túto požiadavku vtedy ešte nebol ochotný nikto akceptovať, hoci bola činnosť exilových politikov v krajinách ich pôsobenia tolerovaná.

Človek by si povedal, že pre štát, na ktorého legitimitu sa takto útočí, nemá zmysel prirábať si nepriateľov, no ľudácka politická reprezentácia sa prekvapivo nechala zaviesť úplne iným smerom, čoho  dôsledkom bola séria vojenských agresií, korunovaná práve komickým vypovedaním vojny USA. Dôvody asi najlepšie pochopíme z dobového maďarského vtipu:

 

Príde minister zahraničných veci Hull za prezidentom Rooseweltom  a hovorí mu:

H: Pán prezident, musím Vám oznámiť, že Maďarsko nám vypovedalo vojnu.

R: Maďarsko? Čo je to za krajinu?

H: Kráľovstvo, pán prezident.

R: Kto je tam kráľom?

H: Nemajú kráľa.

R: Kráľovstvo bez kráľa? Tak kto je tam hlavou štátu?

H: Admirál Horthy.

R: Admirál? Takže po Pearl Harbore môžeme očakávať ďalší útok z mora?

H: Nie, pán prezident, Maďarsko nemá námornú flotilu, ba ani morské pobrežie.

R: Zvláštne. A čo vlastne od nás chcú? Majú nejaké územné požiadavky?

H: Od nás nie. Chcú získať územie od Rumunska.

R: Takže vypovedali vojnu aj Rumunsku?

H: Kdeže, pán prezident, s Rumunskom sú spojenci.

 

Pre nás je teraz najdôležitejší záver. Hitlerovské Nemecko totiž dosiahlo rozvrat povojnového mierového systému, ktorého základom bola v našom regióne asymetria – teda, že všetky krajiny boli spokojné so získanými územiami okrem Maďarska, ktoré s tým však nemohlo nič robiť. Po novom sa stal systém symetrickejším v tom zmysle, že nikto nebol skutočne spokojný a mal územné nároky prinajmenšom na jedného zo svojich susedov. A naplnenie týchto nárokov mohlo dosiahnuť iba skrze Nemecko. To spôsobilo zápolenie v podliezaní sa Nemecku, ktoré by sme vo všeobecnosti mohli rozdeliť na niekoľko etáp.

V prvej etape išlo o zavádzanie protižidovskej legislatívy. Maďarsko,  ako hlavný konkurent Slovenska v územných otázkach,  začalo zavádzať protižidovskú legislatívu už pred Viedenskou arbitrážou, kedy si ešte ľudáci na Slovensku nemohli niečo také dovoliť. Kompenzovali si to tým, že ich protižidovská legislatíva bola ešte tvrdšia než v rovnakom čase nemecká.

Druhá etapa začala napadnutím Sovietskeho zväzu. Tu sa pre zmenu ocitlo „v nevýhode“ Maďarsko, ktoré sa mohlo sprvu iba dívať, ako pripájajú Slovensko a Rumunsko k nemeckej agresii, no samo nemalo dôvod napadnúť krajinu, ktorá voči nemu podnikla viacero ústretových krokov a dokonca sľubovala uznanie územných ziskov Maďarska, ak ostane neutrálne. Maďarsko nakoniec využilo ako zámienku dodnes neobjasnené bombardovanie Košíc (vtedy boli súčasťou Maďarska) z 26. júna 1941 a aj samo vyhlásilo vojnu. Za účelom kompenzácie vojenského zapojenia svojich súperov vyslalo celú 2. maďarskú armádu.

Tretia etapa nastala po vstupe USA do vojny začiatkom decembra 1941 a mala hlavne symbolický charakter. Súperiace krajiny pri príležitosti vyhlásenia vojny USA už hneď povyhlasovali vojnu každému, komu ju dovtedy vyhlásiť opomenuli.

Pri tejto príležitosti treba poznamenať, že hoci sa kroky Slovenska v jednotlivých menovaných etapách často hádžu na krk Tukovi a jeho politickým i osobným ambíciám, ľudácky režim by ich podnikol aj keby žiadneho Tuku nebolo. Snaha neostať bokom z hry o revíziu proste nepustila. A to aj napriek tomu, že Nemci nikdy nikomu priamo žiadnu revíziu nesľúbili, no ani to nikdy jednoznačne nevylúčili a tu a tam účelovo padla nejaká narážka, ktorú si mohli zástupcovia toho ktorého režimu vysvetliť po svojom.

 

Tretiu etapu som nazval symbolickou preto,  lebo pre všetky zainteresované štáty sa stala skutočne osudovou tá druhá – teda napadnutie ZSSR, ktoré bolo od podpisu paktu Ribbentrop-Molotov a následnej agresie proti Poľsku fakticky spojencom Nemecka, ako aj Slovenska. Prejavilo sa to aj tým, že československý vyslanec Zdeněk Fierlinger bol 17. novembra 1939 zbavený diplomatického statusu. Naopak po svojom napadnutí uznal Sovietky zväz Benešove podmienky v plnom rozsahu, čím sa spustila reťazová reakcia, keďže nikto zo spojencov nechcel takú výhodnú pozíciu voči Československu len tak prenechať Moskve. Mimochodom práve v júli 1941 uznali československú exilovú vládu aj Spojené štáty.

To je ten okamih, kedy ľudácka politická reprezentácia posadila útvar, ktorý pôvodne nikto nechcel a ktorý, keď už sa zrodil, neboli schopní spravovať tak, aby nepriniesli hanbu na hlavu nasledujúcich pokolení, na vlak a s jednosmerným lístkom ho poslala priamo do destinácie menom Smetisko dejín.

Postupným uznaním tézy o kontinuite Československa  aj štátmi, ktoré pôvodne uznali existenciu Slovenského štátu, sa ten nezadržateľne právne deklasoval prakticky na úroveň dnešného Islamského štátu, teda útvaru, ktorý sa rozťahuje na území zákonne mu nepatriacom.

Takže keď vypuklo Slovenské národné povstanie, jeho organizátori boli plne oboznámení s daným právnym stavom a nemožno sa potom čudovať ani situácii, keď kompletné jednotky vojakov slovenskej armády prechádzali k povstalcom brániť oslobodené územie Československa. Úplne falošné sú tvrdenia kadejakých fašistických pohrobkov, že by bolo povstanie namierené voči slovenskej štátnosti. Jeho aktéri si boli vedomí, že nič také reálne neexistuje a snažili sa už iba o to, o čo v tom čase aj ostatní v okolí – minimalizáciu škôd a čo najrýchlejší prechod frontu. Najúspešnejší v tom boli Rumuni, ktorí sa neskôr aj sami podieľali na oslobodzovaní nášho územia. Najhoršie dopadli Maďari, ktorým sa preskok nielen, že vôbec nepodaril, ale až do konca vojny mohli Nemci stavať ich vojakov do cesty sovietskemu postupu. Slovenský pokus skončil tak niekde na polceste. Hlavné vojenské ciele sa naplniť nepodarilo a povstalecké územie Wehrmacht nakoniec dobyl, no nemeckí okupanti sa už pri ďalších bojoch nemohli zaštítiť slovenskými vojakmi, Slováci zakončili vojnu ako bojovníci proti fašizmu a že boli počiatočné politické úspechy dokonale premrhané, to už so samotným povstaním nesúvisí.

Téza o kontinuite Československa bola ako precedens zakomponovaná do medzinárodného práva – lebo štáty ako jeho subjekty to konsenzuálne urobiť môžu – a dnes robí vrásky na čele hlavne Nemcom, ktorých odborníci na medzinárodne právo už desaťročia márne hľadajú možnosti, ako napadnúť takzvané Benešove dekréty. Znamenala totiž, že právny stav je vrátený k stavu pred podpisom Mníchovskej dohody a odvtedy ako by sa právne vôbec nič nestalo, teda Beneš je naďalej prezidentom, hoci abdikoval, žiadna 2.ČSR nemohla vzniknúť, nemohla byť podpísaná Viedenská arbitráž a nemohla vzniknúť ani žiadna Slovenská Krajina, ktorej snem by vyhlásil Slovenský štát. Jozef Tiso sa tak právne stal asi takým slovenským prezidentom ako je al-Baghdádi kalifom – proste preto, že na území Československa funkcia slovenského prezidenta legálne nikdy neexistovala.

Suma sumarum, právne vznikla Slovenská republika prvýkrát ako suverénny štát 1. januára 1993 a počas svojej existencie ešte neviedla vojnu so žiadnou inou krajinou. Je nástupníckou krajinou Československa, ktoré bolo nástupníckou krajinou Rakúsko – uhorskej monarchie a fakt, že bol v určitej etape našich dejín vyhlásený a istý čas existoval na časti nášho územia, administratívno-správny útvar, ktorý sa tiež nazýval Slovenská republika, nemá na súčasnosť žiadne medzinárodno -právne dôsledky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Trump pokračuje v kampani. Útočí, rozdeľuje a izoluje

Prvý Trumpov prejav vo funkcii prezidenta sa podobal na tie, ktoré prednášal ešte pred voľbami.

EKONOMIKA

Davos: Euro stroskotalo a svet sa dramaticky zmenil

Svetové ekonomické fórum sa nieslo v znamení Trumpa.


Už ste čítali?